Písať o albume, ktorý je „oficiálne“ považovaný za najlepšiu rockovú nahrávku všetkých čias (a ktorým je z rovnakého dôvodu nezriedka opovrhované) je úlohou hodnou Syzifa. Obzvlášť, keď autor tohoto článku priznáva, že THE BEATLES vonkoncom „nemusí“. Prvý megaúspešný boyband v histórii (a zároveň posledná chlapčenská skupina, za ktorú sa jej priaznivkyne nemusia hanbiť ani po vyrastení z puberty) však presne pred štyridsiatimi rokmi odpálil novú éru – a to je fakt, s ktorým sa nedá nesúhlasiť, nech si o do zblbnutia hraných hitoch ako „Lucy In The Sky With Diamonds“ či „When I’m Sixty-Four“ myslíte čokoľvek.

Na prelome rokov 1966 a 1967 sa THE BEATLES nachádzali na vrchole popularity. Frustrujúce nekonečné turné plné kontroverzií prinútili Chrobákov rezignovať na koncertné aktivity; po vydaní „Sgt. Pepper’s Lonely Hearts Club Band“ odohrali jeden jediný koncert. O to väčšia energia bola venovaná novému albumu, nahratému v legendárnych štúdiách Abbey Road s „neobmedzeným rozpočtom“, zakončenom cifrou 40 000 libier. „Seržantovi“ padlo za obeť 700 nahrávacích hodín. (Debut „Please Please Me“ zvládli THE BEATLES za 585 – minút.)

Ak sa THE BEATLES pripisuje hlavná zásluha na podobe hudobného priemyslu, ako ho poznáme dnes, nemalo by sa zabúdať na revolúciu v nahrávacích postupoch, ktorú odštartoval práve „Seržant Pepper“. V čisto analógovej dobe nanajvýš štvorstopých nahrávacích zariadení bol ešte priestor pre „vynálezcov“. Pri nahrávaní deviateho albumu liverpoolskej štvorky sa používali slúchatká prerobené na mikrofóny, experimentovalo sa s rýchlosťou pások (údajne kvôli lepšie znejúcim viachlasom) i ich spätným púšťaním, nahrávaním a prehrávaním, aby sa dosiahol efekt viacerých stôp. „Umelecký rast“ THE BEATLES si vyžiadal neštandardné nástroje (od lesných rohov a klarinety cez sláčikovú sekciu až po hammondky, elektrický klavír či Harrisonove inšpirácie „world music“ – sitár a indickí hudobníci ozvláštnili „Within Or Without You“). To isté platí pre aranže a zvukové finesy: BEATLES de facto objavili hlasy nahrávané cez efekty, efektové pedále či nahrávanie nástrojov priamo do mixpultu. Konieckoncov „Sgt. Pepper’s Lonely Hearts Club Band“ – aj keď nebol zamýšľaný ako koncepčný album – sa jednou z prvých ucelených a jednoliatych dosiek stal aj vďaka aranžérskej a producentskej prepracovanosti. Sami THE BEATLES chceli, aby na „Seržantovi“ bolo všetko iné, než doposiaľ. Pôvodné vinylové vydanie obsahuje na oboch stranách neprerušovaný prúd skladieb, zakončený 15 kilohertzovým, takmer nepočuteľným zvukom (pozdrav Johna Lennona psom, ktorý sa rozhodli album si vypočuť) a slučku v nekonečnej poslednej drážke platne.

Často parodovaný obal (Frankovi Zappovi symbolizoval komercionalizáciu a úpadok hnutia hippies, Simpsonovci si ho „len“ uctili) s desiatkami slávnych osobností – z pôvodne plánovaného zoznamu vypadol Ježiš, Adolf Hitler, ale i Mahátma Gándhí – poskladal „popartista“ Peter Blake v Chelsea Manor Studios z katrónových figurín v životnej veľkosti a dostal za to dvesto libier. Firma EMI ho do sveta pustila ako prvú platňu obsahujúcu texty, pôvodne zamýšľané „bonusové“ pastelky nahradila vystrihovačka s motívmi seržanta Peppera a jeho kapely osamelých sŕdc.

Ani dnes nie samozrejmá zvuková, skladateľská a grafická výbava tohoto albumu ohúri hlavne v dobovom kontexte doby „predpočítačovej“. Na „Seržantovi“ sa podieľal tím ľudí, ktorý posunul a redefinoval hranice technológií v snahe vymyslieť, vytvoriť a fanúšikovi dodať dokonalý produkt. Napriek tomu, že obsahoval silnú kolekciu aj dnes živých skladieb, v ňom vidím hlavne akýsi epitaf či testament pomaly sa lúčiacej skupiny, ktorá sa na svoj vrchol vopred, starostlivo a po všetkých stránkach pripravila.

Štyri Grammy a jedenásťnásobná platina sú len malým pokusom o priblíženie pojmu nesmrteľnosť, ktorému sa „Sgt. Pepper’s Lonely Hearts Club Band“ priblížil na dotyk.